Je zvykom nazývať melódiu postupnosťou hudobných tónov v určitom tempe a rytme, ktorú vníma poslucháč ako celok, a nie ako súbor zvukov. Hudba a melódia však nie sú synonymom.
Inštrukcie
Krok 1
Predpokladá sa, že samotný koncept melódie sa objavil už v staroveku. A slovo - „melódia“- má starogrécky pôvod, hoci samotní starí Gréci podľa niekoľkých písomných svedectiev hovorili o tom istom jednoducho melos, súbor metód spievania poézie. Inými slovami, pôvod melódie súvisí s tempom a rytmom recitácie. Podľa nálady, ktorú bolo treba preniesť na recitátora poslucháčom, sa melódia líšila: - vedúca (vpred, plynulý pohyb, nejasne pripomínajúci stupnicu), rozdelená na vzostupné, zostupné a kruhové; - tkanie (hopsavý pohyb); - skúška (opakovanie niektorých a rovnakých zvukov rovnakej výšky tónu).
Krok 2
Všeobecne túto klasifikáciu vzali ako základ teoretici hudby éry klasicizmu, ktorí vytvorili základy harmónie, ktorá úspešne existovala až do konca 19. storočia. Podľa tejto teórie môže byť hudba buď polyfónna (keď sú všetky hlasy rovnaké a každý z nich môže viesť melódiu, ktorá sa mení od registra k registru), alebo homofónna (melódia plus sprievod). Zjednodušene povedané, klasicisti oddelili vysoký štýl od nízkeho, čo bolo v tom čase veľmi charakteristické pre vedecký výskum v oblasti umenia.
Krok 3
Základy tejto harmonickej teórie boli položené celkom pevne. A dodnes sa predpokladá, že melódia by mala mať hotovú kresbu, a ak to nekončí kadenciou (jeden z niekoľkých zabehnutých zakončení skladby), potom aspoň nebyť príliš modulovaná (modulácia je prechod na kľúč o poltón alebo viac nahor alebo nadol bez návratu na základňu). Polyfónia je minulosťou, zostáva však homofónne prevedenie, ktoré sa aktívne rozvíjalo vo viedenskej škole kompozície, až kým sa hudba nestala príliš jednotvárnou.
Krok 4
V prvej polovici 20. storočia mnoho skladateľov opustilo teóriu klasickej hudby a prešlo na polytonálnu skladbu (I. Stravinskij, D. Šostakovič) alebo - a to bolo revolučné rozhodnutie - na dodekafóniu („nová viedenská škola“), ktorá sa pokúsila vrátiť sa ku skutočnému konceptu hudby, ktorý existoval pred rigidným rámcom klasicizmu. Týmto sa však skladatelia dostali do druhého extrému a opäť rozdelili všetku hudbu na „vysokú“(pre skutočných fajnšmekrov) a „nízku“(pre „dav“).
Krok 5
Avšak v druhej polovici minulého storočia sa melódia vďaka skutočnosti, že sa objavilo veľa nových možností pre prehrávanie hudby (od elektrickej gitary po počítač), stala nielen mnohými „nízkymi žánrami“, ale vrátila sa k tvorbe vážnych skladateľov (A. Schnittke, E. Denisov, E. Artemiev).