Pojem „klasická hudba“sa niekedy interpretuje veľmi široko. Zahŕňa nielen diela vynikajúcich skladateľov minulých rokov, ale aj hity populárnych interpretov, ktoré sa stali svetoznámymi. Napriek tomu v hudbe existuje prísne autentický význam „klasiky“.
V užšom slova zmysle sa klasická hudba vzťahuje na pomerne krátke obdobie v histórii tohto umenia, konkrétne 18. storočie. Prvá polovica osemnásteho storočia sa niesla v znamení diela vynikajúcich skladateľov ako Bach a Handel. Bach rozvinul princípy klasicizmu ako stavby diela v prísnom súlade s kánonmi. Jeho fúga sa stala klasickou - teda ukážkovou - formou hudobnej tvorivosti.
A po Bachovej smrti sa otvára nová etapa v dejinách hudby spojená s menami Haydna a Mozarta. Pomerne zložitý a ťažký zvuk vystriedala ľahkosť a harmónia melódií, ladnosť a dokonca aj koketnosť. A napriek tomu je to stále klasika: vo svojom tvorivom hľadaní sa Mozart snažil nájsť ideálnu formu.
Beethovenove diela predstavujú spojenie klasických a romantických tradícií. V jeho hudbe sa vášeň a cítenie stávajú oveľa viac ako racionálnym kánonom. V tomto období formovania európskej hudobnej tradície sa formovali hlavné žánre: opera, symfónia, suita, sonáta.
Široká interpretácia pojmu „klasická hudba“implikuje prácu skladateľov minulých epoch, ktorá prešla skúškou času a stala sa štandardom pre ďalších autorov. Klasika niekedy znamená hudbu pre symfonické nástroje. Za najjasnejšiu (aj keď nie veľmi rozšírenú) možno považovať definíciu klasickej hudby za autorskú, jasne definovanú a implikujúcu výkon v danom rámci. Niektorí vedci však naliehajú, aby si nezamieňali akademickú (to znamená vtesnanú do určitých rámcov a pravidiel) a klasickú hudbu.
Možné kazuistiky sa skrývajú v hodnotiacom prístupe k definovaniu klasiky ako najvyšších úspechov v histórii hudby. Kto je najlepší? Dajú sa jazzoví majstri, The Beatles, The Rolling Stones a ďalší uznávaní autori a interpreti zaradiť medzi klasiku? Na jednej strane áno. Presne to robíme, keď ich diela nazývame ukážkovými. Ale na druhej strane v pop-jazzovej hudbe chýba prísnosť autorovho hudobného textu, ktorý je charakteristický pre klasiku. V ňom je naopak všetko založené na improvizácii a originálnych aranžmánoch. V tomto je zásadný rozdiel medzi klasickou (akademickou) hudbou a modernou post-jazzovou školou.
